Spomienka na Jozefa Šalamona
Nezmar bez konkurencie
/ z knihy Eugena Magdu : „100 rokov futbalu v Trebišove“/
Vo futbalovom drese trebišovského Slavoja bol už od dorasteneckého veku ústrednou postavou kolektívu a často jeho hnacím motorom. Zo začiatku v role centra, ale neskôr v strede obrany, v ktorej zakotvil natrvalo. Bolo to už v 2. polovici 50-tych rokov, keď povedal dosť všetkým ponukám a ostal verný svojmu mestu. V tých časoch lákať hráča zo zemplínskej nížiny na opačný koniec Slovenska, a ešte do tábora 3-násobného čs. majstra NV Bratislava (súčasný Slovan Bratislava), prezrádza, že Jozef Šalamon bol veľký talent. Na rozdiel od iných hráčov, ktorí sa sami hlásili na Tehelné pole, jeho funkcionári do belasého dresu volali, najmä, keď zažiaril vo výberovom stretnutí krajov Pardubice – Košice. A to nehral s hocikým…
„Dostal som sa do mužstva, ktoré tvorili napríklad brankár Matys, Vysocký, Jurčák, Hučka, Zibrinyi, Alexander Polák, či Iľko – a vyhrali sme 2:1. Keďže Polgár práve reprezentoval čs. béčko v Budapešti, hral som na poste centra. Údajne veľmi dobre, čo písala aj tlač,“ spomenul po rokoch Jožko.
Práve takáto zvesť nenechala spať bystrého tajomníka Národných výborov Jozefa Múdreho. V tých časoch bolo priam krížovou cestou dovolať sa na druhý koniec republiky. Nie však pre neho. S telefonovaním robil zázraky. Využil aj to, že Bratislavčania mali všade známosti, takže nakoniec sa dovolali do Trebišova cez bezpečnosť… „Keď v gymnáziu na dvere našej triedy zaklopal policajt a oslovil ma, aby som išiel s ním, bolo mi všelijako, lebo v tých časoch sa bezpečnosti obával každý. Nakoniec to bola Bratislava, ktorá ma chcela za každú cenu. Bol som však v maturitnom ročníku, takže to ma brzdilo, ale potom prišiel k nám sám pán tréner Karol Bučko, matku presvedčil a ja som bol Bratislavčanom.“
Poctivo absolvoval tvrdú prípravu. Hral skoro vo všetkých prípravných stretnutiach. V generálke na ligu vyhrali NV nad celkom Královo Pole Brno 2:1 a denník Pravda 10. marca uviedol, že góly víťazov dali Greššo a Šalamún (tak sa zahral škriatok so Šalamonovým menom). Nebol to jediný, lebo prekonal aj brankára Bohemiansu. Hoci bol vo výprave na jarnú premiéru v Brne proti Žideniciam, do zostavy sa nedostal. Má však na pamiatku aspoň pohľadnicu, ktorú poslal domov s podpismi Reimanna, Balážiho, Benedikoviča, Vičana, Tegelhoffa a ďalších. O týždeň dostal proti Kovosmaltu Trnava šancu so zvučnými menami. Nastúpil na pravej spojke, hoci hrával na poste centra. Zápas sa skončil bez gólov, nik proti jeho výkonu nič nenamietal. A dostať sa do zostavy medzi takých hráčov, akými v tom čase boli Reimann, Zvonek – Hložek, J. Kadlec, Baláži, J. Gögh, Vičan, J. Steiner, F. Skyva, Benedikovič, Jajcaj, I. Fillo, Laskov, Cimra, Tegelhoff, Greššo, E. Pažický, V. Hlavatý, Ujváry, Venglár nebola maličkosť. Cítil sa dobre, profesionálna práca ho bavila, stravu mal v maďarskej reštaurácii, dostával aj peniaze.
„Po hráčskej stránke som bol spokojný, ale školské výpadky mi chýbali. Sľúbená pomoc neprichádzala, blížil sa koniec tretieho štvrťroka, cítil som, že by to nemuselo dobre dopadnúť. A keďže Trebišov mal o mňa veľký záujem a chcel mi pomôcť aj v škole, vrátil som sa domov so slovami, že v Bratislave som skončil.“
Po maturitách a krátkom zamestnaní ho čakala vojenčina v Žiline. Dostal sa do vznikajúceho Domu armády, za ktorý hral prvý rok. V druhom už obliekal dres miestneho Dynama, v ktorom ostal ešte rok po vojenčine. V roku 1956 ho evidujeme na súpiske žlto-zelených s menami: Reimann, Belluš, Danko, Vendrák – Šmárik, A. Kopčan, Pagáč, Saga, Timkanič, Bánovec, Urbanič, Šalamon, Ducký, Majerčík, I. Fillo, Dávid, Hančin, Stalmašek, Kadlec, Mravec a Vavrík. Keď Žilina vypadla, trebišovskí funkcionári vycítili šancu, ako dostať svojho odchovanca do krásneho futbalového parku.
„V lete 1956 po rozhovoroch s funkcionárom Savkom, ktorý bol akýmsi predsedom, som sa vrátil domov. Neľutoval som, lebo futbal začal dobre fungovať, postupovali sme stále vyššie, v ročníku 1959/60 sme vybojovali po prvý raz II. ligu.“
Pochopiteľne, v Trebišove bolo z toho veľké haló a potlesk na otvorenej scéne si vyslúžili hráči Begala, Beť, Davala, Dula, Ďurček, Dragula, Gála, Hojdan, Hrinda, Kandráč, Kmetóny, Maďar, Maťaš, Potočník, Reiskup, Sagan, Šľachtič, Šalamon, Tkáčik, Trajčík, Veréb a Wágner. Radosť však trvala iba rok. Slavoj zostúpil, ale pod taktovkou nového a skúseného stratéga Ing. Jozefa Karela sa opäť vrátil do druhej najvyššej súťaže. Trebišovské úspechy vidí aj dnes v tom, že to bolo dielo priateľskej partie, v ktorej vládol a hnal ich vpred zdravý lokálpatriotizmus a túžba niečo dokázať.
„Od ročníka 1961/62 sme pod rôznymi názvami boli s malými výpadkami jej účastníkmi plných 17 rokov,“ konštatuje líder kolektívu Jožko Šalamon, ktorý na poste stredného obrancu bol oporou až do roku 1964, keď definitívne zavesil kopačky na klinec.
„Mali sme dobrú základňu, ktorá bola postupne kostrou kvalitného mužstva. V role kapitána som často sedel s funkcionármi a trénermi, hútali sme spolu nad plánmi, ktorými sme potom zveľaďovali trebišovský futbal,“ dodáva aj dnes s dobrým pocitom.
Po hráčskej kariére, keď to horelo, sedel aj na trénerskej stoličke. Napríklad v ročníku 1965/66 po náhlom odchode Rudolfa Zibrinyiho z druholigového javiska. Slavoj v tých rokoch mal skutočne z čoho čerpať, veď v doraste vyrastali vynikajúci hráči Pivarník, Mantič, Stavný, Kundek, Kohan, Jakim, Danko a mnohí ďalší. Jožko neodložil svoje bohaté poznatky ad acta, ale mohol ich uplatniť v každodennej praxi. A urobil dobre, pretože hral pod taktovkou takých trénerov, akými boli Karol Bučko, Arpád Regecký, Rudolf Zibrinyi, Jozef Molnár, Ing. Jozef Karel, Jozef Kertész, Jozef Žadanský a ďalší.
Zo Žiliny sa nevrátil pracovať do Potravinárskeho kombinátu, ale po profesorovi Kotulovi prevzal funkciu predsedu Okresného výboru telovýchovy a športu. Od tých čias ostal v tejto organizácii s rôznymi názvami až do 30. júna 2002.
„Nikdy som nemyslel, že tu zostanem plných 47 rokov,“ povedal vo chvíli, keď mal takmer sedemdesiatku. Iní už dávno užívali dôchodok, on ako nezmar bol stále medzi športovcami a funkcionármi. Určite aj teraz mu robí dobre, keď vidí v Trebišove a inde celý rad objektov, ktoré boli nepriamo aj jeho dielom. Urobil pre rozmach športu veľa. To vedia najlepšie pochopiť tí, ktorí sa pamätajú na päťdesiate roky, keď v okrese nebolo skoro nič. Jeho nepriamou výhodou bolo aj to, že pracoval v okrese, kde dominoval futbal. Možno, ako dobrý hráč si s celým okolím vedel porozumieť lepšie.
„Myslím si, že futbal mi pomohol, cítil som, že ľudia boli ku mne priateľskí, ale mal som pritom medzi nimi prirodzený rešpekt. Akceptovali moje názory, a to mi v práci veľmi pomáhalo.“
Svojím príkladným vystupovaním i odbornými znalosťami pomáhal nielen dole, ale aj na vrcholnej slovenskej scéne. V polovici osemdesiatych rokov, keď niektorí delegáti stratili kredit a krivkalo to aj na poli rozhodcov, požiadal ho SFZ – vtedy bol sekretárom Jozef Marko a predsedom komisie rozhodcov Pavol Lešták – o pomoc. On ju neodmietol a jeho notes delegáta splnil v krízovom období poslanie. Bohaté skúsenosti, ktoré načerpal, mal ako suverénny rekordér stále kde zúročiť. V rámci SZTK i na Oblastnom futbalovom zväze, ktoré počas jeho úradovania neraz menili názov, takmer polštoročie odovzdával rady a skúsenosti na nezaplatenie. Za tie roky sa stretol s niekoľkými generáciami funkcionárov, mal mnohých šéfov v rámci kraja i Slovenska. On však ani v deň, keď odovzdal kľúče od kancelárie, nepovedal: Konečne, už mám toho dosť! V jeho prípade to ani ináč nemohlo byť, všetky svoje povinnosti vykonával ako zábavu, so zápalom a nadšením.
Jožko je ozaj ústrednou a bezkonkurenčnou postavou trebišovského futbalu v minulom storočí po všetkých stránkach. Môžeme byť na neho len a len hrdí.
/ prevzaté z knihy Eugena Magdu : „100 rokov futbalu v Trebišove“/
